13. október Sv. Edvard, anglický kráľ a vyznavač.

www.facebook.com/media/set/
Múdry kráľ je pevná podpora ľudu, hovorí múdry Sirach (10, 2.), a takým múdrym, zbožným kráľom šťastného národa anglického v jedenástom storočí bol Edvard III., ktorého pamiatku jako svätého sv. cirkev dnes oslavuje. Svätý Edvard narodil sa roku 1013 v Anglicku. Otec jeho bol kráľ Etheldred a matka Emma bola dcérou Richarda I. vojvodcu Normandie.
V roku narodenia jeho napadli Dánovia pod kráľom svojim Kanutom početným ozbrojeným loďstvom Anglicko, pustošili ho nemilosrdne, a bojovali proti Agličanom víťazne. Roku 1016 zomrel premôžený kráľ Etheldred a velikáši anglickí s mnohými biskupmi prisahali vernosť víťaznému Kanutovi. Ovdovelá kráľovná Emma utiekla sa so synami svojimi Alfrédom a triročným Edvardom do Normandie ku bratovi svojmu vojvodcovi Eminovi.
Edvard bol vychovávaný od zbožnej matky, ktorá poznala, jaká márna je sláva sveta a ktorá okrem Boha nemala žiadnej útechy. Preto bol útly chlapčok vychovaný po kresťansky. Pokorného mladíka netešil hluk vojvodského dvoru; modlitba a sv. rozjímanie zachránily ho od nákazy sveta; pilne učil sa cirkevným a svetským vedám a útechu svoju nachádzal v chráme pri službách Božích, kde pred oltárom často celú noc trávieval.
Nado všetko miloval mládeneckú čistotu a žil na roztopašnom dvore vojvodskom jako vtelený anjel, V pokore svojej nemyslel na slávu svetskú, a tým, ktorí mu radili, aby trón otcovský zbraňnou rukou zpät si vydobyl, riekol: «Nežiadam kráľovstvo a čo by pri vydobytí jeho len jedna kvapka krve ľudskej bola vycedená.»
Medzi tým, čo zbožný Edvard na dvore ujca Emina, vojvodcu Normandie, rástol, panoval na tróne otca jeho kráľ dánsky Kanut, ktorý svedomite staral sa o blahobyt nových poddaných svojich. Roku 1036, teda po dvadsať ročnom panovaní, zomrel kráľ Kanut, a nezdarní synovia jeho rozdelili si zeme. V Anglicku panoval ukrutný a ctižiadostivý syn jeho Harold, ktorý veľmi utískal národ, že tento nemohol dlho znášať tyranstvá jeho.
I povstali veľmoži proti nehodnému kráľovi a po krvavom boji vyhnali Harolda a veľmožov danských jeho. Celý národ žiadal si za kráľa zbožného Edvarda, právneho nástupcu trónu, ktorý na dvore ujca svojho v Normandii žil. A tak bol Edvard do Anglicka slávnostným posolstvom povolaný a roku 1042 za kráľa korunovaný.
Prvý skutok Edvardov pri nastúpení na trón otcovský bol rozkaz, aby všetko zlé, ktorého sa niektorí poddaní za času panovania Dánov dopustili, bolo vykorenené, aby všetky nezákonite privlastnené majetky tým, ktorým boly násilne odobraté, nazpät boly prinavrátené. Pozakladal nové kláštory a chrámy, ktoré hojnými majetkami nadelil, i staral sa o dôstojnosť služieb Božích a o zvelebenie sv. cirkve.
Preto často hovorieval: «Blahobyt krajiny závisí od dobrého pomeru náboženstva a cirkve v nej. A najlepším prostriedkom, aby krajina šťastnou bola, je napomáhanie služieb Božích a bázne Božej.» I vydal múdre zákony, ktoré jako sbierka podnes pod menom «Zákony Edvarda vyznavača» časť anglických zákonov tvoria.
Neboly veľmi prísné a len na niektoré zločiny vymeriavajú pokutu smrti; dľa nich prisluhovala sa rýchle každému spravodlivosť a napomáhala sa chudoba, ktorá láskavého kráľa otcom menovala. Odstránil daň, ktorá sa driev vyberala, aby sa Dánom jako poplatok dávala, ale neskôr do kráľovskej pokladnice sa ukladala. A zrušenie tej dane stalo sa následkom videnia, ktoré sv. Edvard vo sne mal.
Zdalo sa mu, že vidí na tom poklade sedeť diabla. I pýtal sa ho, čo tam robí? Diabol odpovedal, že stráži peniaze svoje. Kráľ pýtal sa: «Jako-že, či asnáď náležia tebe?» Diabol odpovedal: «Pravda, že mne; lebo bývajú vyberané nespravodlivým spôsobom od ľudu a sú špikom jeho a krvou.» Jaknáhle svätý Edvard sa prebudil z toho sna, naložil úradom, aby tie dane ľudu odpustili a vybraté navrátili.
Ačkoľvek veľmi mnoho starať sa musel o celú krajinu, predsa neprestával mysleť i na dušu svoju a na kresťanskú dokonalosť. Žil veľmi skrovne, stránil sa hlučnej veselosti, navštevoval chrámy a složil sľub ustavičnej čistoty. V krátkom čase povzniesol sa dobrobyt v zemi a poddaní presvedčili sa, jak šťastnými sú, že majú takého zbožného kráľa. Velikáši obávali sa, že po smrti sv. Edvarda nastanú nepokoje v krajine, i radili mu, aby ohľadom na budúce šťastie kráľovstva manželku si vzal.
Godvin, gróf z Kentu, ktorý mal za manželku dcéru kráľa Kanuta, ponúkal kráľovi Edvardovi dcéru svoju Edithu za manželku, ku ktorej žiadosti i premnohých iných veľmožov naklonil. Zbožný kráľ, ktorý sa obával mohutného a ctižiadostivého veľmoža, prosil skrúšene milostivého Boha o spasiteľné vnuknutie. Po mnohých modlitbách, pôste a rozjímaniach, odhodlal sa k tomu vážnemu kroku.
Editha bola prekrásnou pannou jak dľa tela, tak i dľa ducha. Pred sobášom oznámil sv. Edvard neveste, že složil sľub ustavičnej čistoty a že ten sľub i v manželstve zachovávať mieni. Zbožná Editha vyznala kráľovskému manželovi, že i jej drahou je panenská nevinnosť. I žili svätí manželia jako dvaja anjelia spoločne, a povzbudzovali jeden druhého ku kresťanskej dokonalosti.
I panoval svätý Edvard šťastne a bol milovaným otcom poddaných svojich, ačkoľvek mnohé trpkosti zapríčiňoval mu vládobažný svokor jeho Godvin a najmladší syn jeho Sveín, rozpustilý mladík, ktorý kráľovského švagra trónu pozbaviť sa domáhal. Dobrotivý Boh zachránil verného služobníka Svojho pred nástrahami spustlého mladíka a sv. Edvard odpustil mu velezradu jeho, i netrestal ho.
Väčší bôľ zapríčinil mu svokor Godvin a niektorí veľmoži, ktorí milovanú matku jeho Emmu pomlúvali zo závisti, že bola múdrou radkyňou synu svojmu pri dielach kráľovských. Aby zbožná matka kráľova bezočivých utrhačov na cti a pomluvačov zahanbila, podrobila sa tak zvanému súdu Božiemu či očistcu, i prešla po deviatich žeravých železách bosými nohami bez urazenia. Tak divotvorne zahanbil Boh pomluvačov zbožnej matky sv. Edvarda, a potešil svätého kráľa.
I druhé vnútorné nepokoje v krajine boly potlačené hneď v zárodku. Okolití panovníci vysoko ctili si sv. kráľa a preto nemalo Anglicko vojny za panovania jeho. Ľud ctil sv. Edvarda jako láskavého otca svojho a jako anjela strážcu. Dôchodky svoje vynakladal sv. Edvard na podporu chudobných a nešťastných poddaných, na vystavenie chrámov a kláštorov; lebo žil veľmi skrovne so zbožnou panenskou manželkou svojou.
Ministri mysleli, že mnohými milodarmi vyprázdnila sa pokladnica kráľova, i vyhodili na ľud dane a podali veľké peniaze kráľovi jako dar vďačných poddaných. Svätý Edvard dozvedel sa, čo sa stalo, i rozkázal úslužným ministrom, aby dane ľudu navrátili.
Jedného dňa nechal správca domu pokladnicu kráľovu otvorenú. Komorník zbadal to a vyňal z nej mnoho striebra. Sv. kráľ videl zlodeja a nehovoril nič. Posmelený komorník kradol i druhýraz, a kráľ nespozorovane díval sa na neho. Keď zlodejský komorník i tretíraz siahal do pokladnice, riekol mu sv. Edvard, aby dal na seba pozor, že by ho nezbadali, lebo že by musel všetko ukradené striebro navrátiť. Zahanbený komorník polepšil sa.
A keď správca domu zbadal, že z pokladnice mnoho striebra chybí, rozhorlil sa veľmi. Sv. kráľ napomnel ho, aby sa utíšil, lebo že ten, ktorý striebro ukradol, má väčšiu potrebu naň, než on sám. Sv. Edvard opraviť dal k úcte sv. apoštola Petra nádherný chrám vo Vestminstere, ktorý bol porúchaný a podnes jako skvelý pomník zbožnosti jeho a úcty ku sv. apoštolovi Petrovi stojí.
Jedného dňa išiel sv. Edvard po ulici, sprevádzaný arcibiskupami, biskupami a veľmožami, i uzrel Irčana, nedúživého na ruky a na nohy, že sa pohnúť nemohol. I priblížil sa k úbohému sv. kráľ a rozprával sa s ním. Nešťastník hovoril, že už šesťráz navštívil chrám sv. Petra, od kráľa založený, a tam pred oltárom za uzdravenie milostivého Boha prosil; ale konečne že mu sv. Peter zjavil, že sa uzdraví, jestli ho sám kráľ do chrámu zanesie.
Dvoranovia riekli, že žobrák vysmieva sa kráľovi a okrikovali úbožiaka. Sv. Edvard nedbal na reči dvoranov, nerozmýšľal dlho, ale vzal žobráka na chrbát a niesol ho, sprevádzaný veľkým množstvom ľudu, do chrámu sv. Petra. Sotva položil sv. kráľ žobráka pred hlavný oltár, hneď bedár ozdravel. A svätý Edvard dal mu peniaze, aby do Ríma mohol putovať.
Sv. Edvard vysoko ctil i sv. Jána apoštola, miláčka Spasiteľovho, ktorého si za patróna čistoty svojej vyvolil. Keď sv. kráľa jedného dňa prosil žobrák o almužnu v mene sv. Jána a on nemal pri sebe peniaze, podal mu kráľovský prsteň svoj, aby ho potešil. V noci zjavil sa sv. Edvardovi sv. Ján, apoštol, vrátil mu prsteň, i oznámil mu hodinu smrti jeho.
Lásku jeho ku chudobným a nemocným odmeňoval dobrotivý Boh tak, že skrze neho činil mnohé divy a zázraky. Sv. Edvard v mladosti svojej složil i sľub, že do Ríma ku hrobom sv. apoštolov a mučeníkov bude putovať. I pripravil sa na púť, keď záležitosti svoje panovnícke usporiadal, i svolal snem, aby národu svojmu príčinu pútu svojho oznámil a panovnícke záležitosti do spoľahlivých rúk složil.
Veľmoži báli sa roztŕžok a prosili sv. kráľa, aby neodchádzal. Na radu starostlivých veľmožov poslal sv. Edvard biskupa Eltreda z Vorchestru a biskupa Hermana zo Siverburgu do Ríma ku pápežovi Levovi IX. s prosbou: čo by robiť mal, že by mu poradil. Roku 1054 prišli poslovia ku sv. Otcovi a predniesli prosbu sv. Edvarda.
A sv. Otec odpovedal: «Poneváč nás viera učí, že Boh pomáha všetkým tým, ktorí na ktoromkoľvek mieste s úprimným srdcom k Nemu sa modlia, a poneváč neprítomnosťou Tvojou dobrobyt Anglicka znebezpečený byť môže, nuž osloboďujeme Teba mocou apoštolskou svojou od hriechu, ktorého by si asnáď sa dopustiť obával prenechaním vyplnenia sľubu svojho. Jako pokutu nakladáme Tebe, aby si cestovné prichystané peniaze podelil trpiacim biedu a kláštor ku cti sv. Petra vystavil.»

Sv. Edvard vyplnil vôľu pápežovu a veľmožov, neputoval do Ríma, ale vystavil pri nádhernom chráme sv. Petra kláštor a dal základinu ku slávnemu opátstvu Vestminsterskému. Keď bol nádherný chrám a kláštor vo Vestminstere celkom vystavený, chystal sa sv. Edvard ku slávnostnému vysväteniu a otvoreniu, čo po narodení Spasiteľa na deň Mláďatiek roku 1065 stať sa malo.
Na slávnostný deň narodenia Pána upadol sv. Edvard do zimnice, ale pre nastávajúcu slávnosť nevyzradil nikomu nemoc svoju. Veľmi slabý prítomný bol na skvelej slávnosti a keď sa vrátil do paláca svojho, nemohol viacej utajiť nemoc svoju, i položil sa na boľastné lôžko. I pripravil sa veľmi nábožne na smrť prijatím svätých sviatostí a vrúcnou kajúcnou modlitbou.
Keď veľmoži a uplakaná zbožná manželka Editha pri smrteľnom lôžku jeho stáli, riekol sv. Edvard ku panenskej manželke svojej:«Editha, neplač; nezomrem, ale budem večne žiť. Dúfam skrze milosť láskavého Boha, že z tohoto údolia smrti prejdem do vlasti živých, aby som požíval večne blahoslavenstvo svätých.»
I zjavil veľmožom, že s Edithou bol živý v čistote panenskej a odporúčal kráľovnú úcte a poslušnosti veľmožov. A usnul tíško v Pánu dňa 5. januára roku 1066. Telo svätého Edvarda bolo pochované, jako si to vyžiadal, v chráme svätého Petra vo Vestminstere. Pri hrobe jeho obsiahli mnohí slepí zrak svoj.
Roku 1102, dňa 13. októbra bolo objavené telo jeho neporušené. Pápež Alexander III. vyhlásil ho za svätého a Innocent IV. nariadil sláviť pamiatku jeho dňa 13. októbra po celej svätej cirkvi. Svätý Edvard je patrónom Anglicka a býva ctený podnes i od tamejších bludovercov.

Modlitba.

O Bože, ktorý si sv. kráľa Edvarda vyznavača svojho slávou korunovať ráčil, popraj nám, prosíme, aby sme ho tak ctili na zemi, že by sme s ním korunovanými byť zaslúžili na nebi, skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.