14.3. sv.Matilda, kráľovná

* okolo 895 Enger pri Herforde, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko
† 14. marec 968 Quedlinburg, Sasko-Anhaltsko, Nemecko
Význam mena: silná, udatná bojovníčka (zast. nem.)
Atribúty: kostol, kôš s chlebom (almužna)

Sv. Matilda sa narodila okolo roku 895 v meste Enger. Roku 909 (podľa iných prameňov roku 913) sa zosobášila so synom saského vojvodu Ota, neskorším nemeckým kráľom Henrichom I. Hoci Henrich bol prchkej povahy, vďaka svojej manželke sa postupne stal milším, spravodlivým a snažil sa veci riešiť v pokoji. Spolu mali päť detí - troch synov, Ota (neskoršieho cisára), Henricha a Bruna (neskoršieho arcibiskupa) a dve dcéry: Gerberu a Hedvigu. Napriek vysokému spoločenskému postaveniu Matilda bola pokorná a k tomu viedla aj svoje deti. Starala sa o ich náboženskú i vzdelanostnú úroveň. V roku 936 Henrich zomrel. Už pri jeho mŕtvole tesne po smrti sa začali synovia Oto a Henrich hádať, kto prevezme kráľovskú korunu. Keď to Matilda videla, s plačom ich napomínala, že všetko to je len pozemská sláva, ktorá raz pominie. Sama odložila nádherné rúcha a obliekla sa do vrecoviny. Utiahla sa do svojich izieb, modlila sa a kajala. Synovia však naďalej žili rozporoch. Jej materinské srdce tým veľmi trpelo. Viac podporovala Henricha, no nakoniec za kráľa zvolili Ota, ktorý bol prvorodený.

Matilda rada rozdávala almužnu chudobným. Dvorania, ktorým sa to nepáčilo, začali na ňu donášať kráľovi, že rozhadzuje majetok. Oto klebetám uveril a svoju matku zbavil všetkého dôchodku. Navyše ju chcel umiestniť v nejakom kláštore. Ona to v pokore prijala, utiahla sa na osamelé miesto do Vestfálska. Oto si však po čase uvedomil svoje nepekné chovanie. Na podnet svojej manželky sa rozhodol matku vyhľadať a zavolať späť. Poslal po ňu biskupov a grófov. Keď prišla, sám sa hodil pred ňou na kolená a odprosoval ju za to, čo sa stalo. Henrich to takisto ľutoval. Matilda teda znovu nažívala v láske a pokoji. S pomocou a podporou Ota potom založila viacero kláštorov, v ktorých žilo veľa mníšok. Postavila kostoly, školy, ústavy pre chudobných a chorých, ktorých sama ošetrovala. Osobitne sa starala najmä o ženský kláštor v Quedlinburgu. V tomto kláštore chcela byť aj pochovaná. Odcestovala doň v čase, keď už cítila, že koniec života sa blíži. Tam prijala z rúk svojho syna Viliama, mohučského arcibiskupa, sviatosti a 14. marca 968 zomrela. Pochovali ju podľa jej priania v Quedlinburgu vedľa jej manžela. Arcibiskup Viliam, jej syn, zomrel náhle, ešte pár dní pred ňou, na spiatočnej ceste od matky do svojho arcibiskupského sídla.