Posolstvo Ľudovíta XX. k veľkonočným sviatkom: Nech je Veľká noc chvíľou individuálnej nádeje a sociálnej obnovy

Mons. Louis de Bourbon, vojvoda z Anjou, na fóre analyzuje rôzne diplomatické a sociálne krízy, ktoré postihujú Francúzsko. Francúzsko podľa neho potrebuje sociálnu a morálnu obnovu.

Jar sa otvára sviatkom Veľkej noci, ktorý nesie posolstvo nádeje obsiahnuté v srdci katolíckeho náboženstva a ktoré prináša univerzálnu nádej, prisľúbenú všetkým národom všeobecne a každému zvlášť.
Vedie nás k presvedčeniu, že po každom súmraku, po každej noci, nech je akokoľvek dlhá a bolestivá, sa vracia úsvit, zakaždým jasnejší. Ver či never, nepotrebujeme všetci takéto posolstvo, takú nádej v časoch, ktoré sa nám môžu zdať veľmi ťažké?                    

Napriek tomu nádej nevzniká z ničoho nič. Na jeho vytvorenie a dodanie sily sú potrebné životné sily, autentické činy a skutočné úspechy. Naše drahé Francúzsko teda môže znovu získať silu, ktorú - ako sa zdá - stratilo, iba ak sú muži a ženy odhodlaní konať a prijať autentické morálne správanie poháňané hľadaním spoločného dobra a spravodlivosti. Sociálna kríza a diplomatické neúspechy, ktorými Francúzsko trpí, poukazujú na ťažkosti moci dosiahnuť to. Nie je načase znovu sa spojiť so systémom schopným naviesť ich na túto veľmi potrebnú cestu?

Ako dedič tisícročnej tradície hlboko vo svojom vnútri viem, že neexistuje žiadna kríza, žiadna politická situácia, ktorú by Francúzsko nedokázalo prekonať a opäť som presvedčený, že existujú riešenia, ako vybudovať budúcnosť našej krajiny, keď sa nebude riadiť ideológiou, ale bude sa k nej pristupovať z hľadiska reality, reality ľudí a pôdy a v tomto hľadaní spoločného dobra.
Na medzinárodnej úrovni, zatiaľ čo sa vojna šíri od brán Európy na viaceré územia, je každým dňom nevyhnutnejšie, aby sa
Francúzsko opäť presadilo ako sprostredkovateľská mocnosť, ktorá je schopná priviesť späť mier, o ktorý sa usilujeme.

Tento mier, ktorý sa má vybudovať, musí byť nielen zastavením vojenských operácií, ale aj skutočným podnikom Spravodlivosti a Pravdy, založený na ponaučeniach z minulosti, ako aj na hlbokej túžbe vybudovať mierovú budúcnosť. Európa viac ako ktorýkoľvek iný kontinent vie, do akej miery sú mier, ktorý sa odkláňa od týchto princípov, len popolom, pod ktorým sa rýchlo rozhoria tlejúce žeravé uhlíky. Je však povinnosťou našej krajiny byť touto vplyvnou diplomatickou mocnosťou, schopnou priniesť mier tam, kde si to udalosti vyžadujú. To je pre Francúzsko rovnako dôležité ako pre ostatné národy sveta.

Na sociálnej úrovni sa dialóg založený na skutočnej túžbe počúvať a porozumieť viac ako kedykoľvek predtým javí ako najkonštruktívnejšie riešenie tvárou v tvár prejavom autoritárstva, ktoré rozvíja odpor a kryštalizujú antagonizmy.
... a nezdá sa mi zbytočné opakovať, že vládcovia nikdy nesmú stratiť zo zreteľa dobro svojich národov. Netreba ich ignorovať ani uponáhľať, ale treba ich počúvať a pochopiť. Žiadny tlak, akokoľvek silný, by nemal prevážiť nad týmto princípom a predsa sa zdá, že táto slávna dôchodková reforma je motivovaná viac účtovnou logikou než skutočným záujmom o spoločné dobro.

Monarchia sa opäť raz ukazuje ako prázdna, uplakaná moderna vis-a-vis súčasným problémom. Kráľ v skutočnosti nie je mužom žiadnej strany, žiadnej lobby, najmä finančnej, keďže za svoj trón nevďačí nikomu okrem svojho narodenia a Prozreteľnosti. Táto udelená autorita, ktorá uniká obchodovaniu s ľuďmi, je zárukou úplne nezávislej politiky zameranej na jediné dobro národov a krajiny. Vďaka tomuto princípu sa monarchia vždy snažila poskytnúť nápravu sociálnych neduhov, ktoré sužovali našu krajinu v rôznych časoch, od Knihy živností svätého Ľudovíta až po sociálne záujmy Karola X. pre robotnícku triedu vo výcviku.
... a dokonca aj v exile sa starší z rodu Bourbonovcov starali o to, aby venovali pozornosť sociálnej otázke vo Francúzsku. Môj predok gróf Chambord mal teda viac ako mnohí politici svojej doby pociťovali potrebu chrániť francúzsky ľud pred nebezpečenstvom materialistickej a liberálnej spoločnosti, ktorá sa formovala. Už v roku 2018 som podporil hlbokú úzkosť francúzskeho ľudu vyjadrenú vtedajším sociálnym hnutím, pred ktorým bola moc slepá a hľadala len materiálne nariadenia, zatiaľ čo Francúzi tiež očakávali zváženie. Dnes opakujem svoju hlbokú solidaritu s tými, ktorí trpia, ktorí sa cítia opustení a zanedbávaní. Násilie v práci je samozrejme potrebné odsúdiť, nie je to však hlboký prejav veľkej dysfunkcie demokratických inštitúcií, ktorý mal umožniť smerovať symbolické násilie bez toho, aby ponechal priestor násilníkom, ktorí sú tu len na to, aby rozsievali chaos?

Francúzsko v minulosti veľakrát zvádzalo iné krajiny v oblasti sociálnej politiky. V druhej polovici 20. storočia sa stal aj referenčným, keďže jeho sociálny systém preukázal svoju efektívnosť v oblasti starostlivosti, prozreteľnosti a pomoci. Dokonca si dovolím tvrdiť, že francúzska sociálna politika je dnes súčasťou emblémov a hrdosti našej krajiny a že je konštitutívna pre jej súčasnú identitu. Nesmieme preto dovoliť, aby toto dedičstvo zaniklo. Francúzi opäť potrebujú sociálnu politiku pre 21. storočie založenú na dlhodobom horizonte a realite našej doby, a nie na otravných a urýchlených opatreniach. Všetko je otázkou spoločnej vôle. Problémy okolo dôchodkovej reformy sú určite len zámienkou na všeobecnejší protest našich krajanov, ktorí trpia životom v systéme, ktorý už nie je prispôsobený ekonomickým a sociálnym podmienkam storočia, ktoré sa otvára. Je naliehavou povinnosťou poskytnúť všetkým Francúzom, ktorí pracujú, potrebné podmienky na dôstojné živobytie, ktoré zohľadňuje nové skutočnosti, ktoré sa píšu tak v zmysle globalizácie obchodu, ako aj technologických inovácií, ktoré sú stále v procese svoje začiatky a aká premena vo vzťahu k práci. Tu ide len o prácu spravodlivosti, ktorú štát dlhuje svojim ľuďom. Je naliehavou povinnosťou poskytnúť všetkým Francúzom, ktorí pracujú, potrebné podmienky na dôstojné živobytie, ktoré zohľadňuje nové skutočnosti, ktoré sa píšu tak v zmysle globalizácie obchodu, ako aj technologických inovácií, ktoré sú stále v procese svoje začiatky a aká premena vo vzťahu k práci. Tu ide len o prácu spravodlivosti, ktorú štát dlhuje svojim ľuďom. Je naliehavou povinnosťou poskytnúť všetkým Francúzom, ktorí pracujú, potrebné podmienky na dôstojné živobytie, ktoré zohľadňuje nové skutočnosti, ktoré sa píšu tak v zmysle globalizácie obchodu, ako aj technologických inovácií, ktoré sú stále v procese svoje začiatky a aká premena vo vzťahu k práci. Tu ide len o prácu spravodlivosti, ktorú štát dlhuje svojim ľuďom.

Nastal čas, aby Francúzsko znovu objavilo, čerpajúc z najlepších koreňov svojej histórie, vôľu konať tak, aby vybudovalo budúcnosť, ktorá je preň priaznivejšia zo sociálneho aj medzinárodného hľadiska. Práve za týchto podmienok bude Francúzsko opäť prispievať k formovaniu osudov sveta.
Nech je Veľká noc príležitosťou na obnovenie nádeje, ktorú vrúcne túžim vidieť oživiť srdcia každého Francúza.

Ľudovít Bourbonský
vojvoda z Anjou